Futbalová škola už 10 rokov.

Róbert Hanko o tom, ako vníma tento čas strávený na športoviskách s deťmi.

Aký bol začiatok?

Vo februári 2010 som sa rozhodol po ukončení svojej hráčskej činnosti zostať pri futbale ako tréner, a mal som chuť vyskúšať prácu s deťmi. Po ročnom pôsobení v Piešťanoch som sa rozhodol otvoriť vlastnú školu.

Aká bola motivácia?

V prvom rade som vycítil, že táto práca má veľký rozmer a širokú škálu tvorivosti. K tomu pridáme vysokú dávku trpezlivosti a to celkom korešponduje s mojou povahou.

Čo presne v tejto práci znamená kreativita trénera?

Je to veľmi náročné opísať, ale určite práve tento faktor pre celkový rozvoj detí je najrozhodujúcejší. Jednoducho aký tréner také deti. Treba si uvedomiť, že poobedňajšie aktivity sú pre deti niečo, na čo sa tešia a autoritu vnímajú veľmi silno. Deti si veľa všímajú a počas tréningu a zápasov si veľmi rýchlo spomenú, ako pristupoval a aký názor mal tréner na podobné situácie. Je veľká pravdepodobnosť, že tak budú konať. Tréner deti usmerňuje v tréningu a v hre, ale primárne sa vždy zaujímame o osobnostnú stránku dieťaťa. Tú nadraďujeme nad všetko.

Asi je to dosť veľká hĺbka, ale poďme po poriadku.

Som 6-7 dní v týždni s deťmi a to nie hodinu, ale celé popoludnie po škole. Cez víkendy trávime s deťmi v žiackej kategórii neuveriteľne veľa času. Deti sú rôzne. Vekovo a úrovňou sa líšia. Spoločné majú jedno. Chcú si naplniť potrebu byť s kamarátom, nájsť si nového kamaráta, behať, skákať naháňať sa. Ale potrebu má aj tréner. Potrebu má aj rodič. A tu začína platiť, že tri strany na seba pôsobia. Vzniká klíma, ktorú si navzájom spoločne v tréningu a zápase dotvárame. Takto to je v každom kolektívnom športe. Je podstatné si uvedomiť, že pri každej hre (zápase) vzniká špecifické prostredie. Hra je ohraničená časom a pravidlami. Je to spleť rôznych premenlivých herných situácií, ale aj ďalších iných, ktoré s hrou priamo aj nepriamo súvisia. Vzniká napätie. Deti sú aktérmi, tréneri zodpovední za vedenie a rodičia diváci, podporovatelia. Takže kto ovplyvňuje výchovu detí? Odpoveď je jasná. My dospelí, my spoločnosť.

Darí sa nám ako spoločnosti?

Nedarí. Šport a hlavne kolektívny je zrkadlom spoločnosti. Ako a kto bude pôsobiť a v akej klíme sa deti budú každé poobedie stretávať, taký bude výsledný produkt. Niekedy si myslím, že mať dieťa v takomto prostredí je viac na škodu. Je to vtedy tak, keď sa v zápasoch realizujú všetci naokolo, len nie deti. Možno to bežný rodič, alebo rodič prváka a tiež tréner nevníma, ale keď pozrieme zápasy detí po 15 roku, vidíme totálnu bojazlivosť v herných situáciách, strojový herný štýl bez kreatívneho myslenia a neustáleho riadenia trénerov. Nastavujeme si to takto sami predošlou prácou. Až do žiackeho veku nevidíme nič podstatné. Často si ani nechceme pripustiť, že niečo robíme zle. Dokážeme ešte stále v žiackom veku oklamať všetkých zainteresovaných. Vyhráme zápas. Tréner skladá mužstvo. Najlepšie, keď ho má z vysokých a už silných. Použije na víťazstvo všetko spomínané plus dobrá taktika. Tak sa pýtam už 10 rokov, či sme povahovo vhodný národ na to, aby sme vychovávali deti pre šport. Máme veľkú snahu, tréneri sa školia. Rodičia majú ambície. Prečo by to nemalo fungovať, keď všetci chcú? A práve preto to nejde. Vo veľkej snahe pracovitosti, ambícií trénerov a najmä klubov sa stráca trpezlivosť, proces, pokoj, časom sa u detí vytráca nadšenie. Deťom vo veľkej snahe pomôcť riadime celú hru. Sú úplne pojašené a vo veku cca 13-14 rokov, keď si začínajú uvedomovať seba samého v hre, v kolektíve, v realizácii herných myšlienok sa strácajú. Sú neisté. Zisťujú, že tie špecifické situácie nezvládajú, resp. len tak ako sa naučili.

Má to zlý vplyv aj na celkový vývoj človeka?

Môže aj nemusí. Veľa detí radšej skončí lebo povedia, že ich to nebaví. V bežnom živote to už nikto nezistí, či ho šport dobre pripravil, alebo bol prekážkou v jeho osobnostnom raste. Proste nehrá futbal. Zameria sa na iné záujmy a povinnosti. Človek ide životom. Nemáme toto ako zmerať. Najlepšie sa to vidí v zápase, keď sa deti venujú futbalu aj naďalej. Keď sa ideme pozrieť na mladých dorastencov, to je najlepší test. Tam môžeme sledovať ako funguje celé veľké spektrum rôznych zložiek športového výkonu a herných návykov. Veľa z toho čo budeme vidieť, sa dá obhájiť. Hlavne tie športové zložky. Niekto nemá rýchlostne vlohy. Niekto, aj keď od rána do večera trénuje techniku, nemusí ju mať ideálnu, atď. . Ale hlavným testom ani nie dieťaťa ale nás kompetentných je, keď sa zahľadíme na sebarealizáciu mladých dorastencov. Teda na tú mentálnu stránku. Ak budeme vidieť ustráchanosť z riešenia situácií hraničiacu so stresom, ak hráč/hráčka nevysiela vážnosť do prostredia, alebo naopak tréneri, rodičia mu/jej tú vážnosť berú po každej chybe, tak si môžeme byť istí, že všetko ide úplne zlým smerom. Naučili sme sa pozerať na človeka športovca ako na hodnotiaci element, ktorý by mal vyzerať komplexne od útleho veku. Pri tom spoznávame iba dve škály hodnotenia. Keď sa vyhrá je všetko dobre. Keď sa prehrá je zle.

Ako by to malo vyzerať, ak by to aspoň trochu klapalo?

No tak, že všetci naokolo máme pri realizácii mladých ľudí obdivovať, čo už vedia. Do čoho a s akou odvahou sa púšťajú. Proste divákov "zdvíhajú" zo stoličiek. Spätne im dávame obdiv a dodávame na vážnosti akou náročnou cestou išli a aká ich ešte čaká. Toto som ešte v našich klimatických podmienkach nikdy nevidel. Veď sa jedná vždy "len" o prostredia do 18 rokov, v ktorom účinkujeme len my tréneri a rodičia týchto detí. Niečo sa robí v 12 -tich akadémiách na Slovensku. Možno tam by sa mohol nejaký tréner nahnevať na tento článok, alebo ešte veľmi máličko trénerov sa pohybuje na nižších úrovniach resp. súkromných sektoroch, kde si klímu dokážu správne za pomoci rodičov nastaviť.

Čo sa dá preto urobiť, aby to bolo lepšie?

Tréner by mal byť spoločnosťou považovaný za podporovateľa a to nie len dieťaťa ale celej zainteresovanej rodiny. Chápať ju so všetkým dobrým aj zlým, čo život prinesie. Preto sa už dlhodobo traduje. Dobrý tréner musí byť pedagóg aj psychológ v jednom. V praxi to znamená, že vie vychádzať s každou osobnosťou detskou aj dospelou, v každej aj vypätej situácii. To predsa šport a život prináša. Spoločnosť by spätne mala dôverovať prostrediam, ktoré to s deťmi myslia najlepšie, ako sa len dá. Čiastkové chyby sa budú robiť stále. Nesmú byť zásadné.

Taktiež väčší nadhľad a bezstresový koučing s podtónom bezstarostného riadenia by trénerom nezaškodil. Nemali by sme hodnotiť prácu trénerov podľa výsledkov minimálne do 17 rokov. Dovtedy dobrý tréner vždy nájde, čo môže obetovať v hre z taktiky, systému, aby pozdvihol v prvom rade úroveň jednotlivcov v kolektívnom poňatí hry. Aby hráčom ukázal čo najväčšie spektrum riešenia situácií a naučili sa správne rozhodovať (kreativita). Tréner by si mal nájsť vlastnú cestu, ako sa cítiť komfortne. Inak prenos na deti nebude efektívny.

Mládežnícky tréner by mal byť považovaný za učiteľa a podporovateľa ľudskej osobnosti, ktorú pozitívne usmerňuje v pravidlách danej hry, alebo športu.

Článok napísal tréner čerpajúci z vlastnej skúsenosti a celoživotného pozorovania života pri športe. Ako hráč AS Trenčín, KSC Karlsruhe bývalý československý reprezentant mládežnícky reprezentant a tiež slovenský seniorský reprezentant, ako absolvent TV a športu UMB a tiež tréner licencie B.